Štandardným cieľom dovoleniek je oddýchnuť si, zrelaxovať, načerpať nové vnemy, vyčistiť myšlienky, zregenerovať telo aj ducha. V tomto šialenom období sme k tomu navyše museli pridať: prekonať mediálne vštepované obavy, zahodiť za hlavu strach a všetky covidové predsudky a ísť tak trochu proti prúdu.
Neberieme to vôbec ako nejaké riskovanie, na to sme už dosť skúsení, a navyše dezinfekciu vozíme so sebou odjakživa, keď ešte žiaden covid neexistoval.
Prípravy boli krátke. Pár dní pred odchodom, rozhodnutie ideme- nejdeme, tak teda poďme, vystrelené maily na turistické centrá, ponuka od slovenky z Hochfilzenu, ktorá zvíťazila vo výberovom konaní - národná príslušnosť (nie) je dôvodom na zvýhodnenie.
Cez víkend najskôr nie úplne isté uistenie od člena krízového štábu, že zavedenie karantény nehrozí sa po pár borovičkách zmenilo na úplne isté : “bude to v pohodééé”, tak sme si v pondelok ránom privstali, zastavili sa vo Viedni dokúpiť Matúšovi senzory, a pokračovali cez Soľnohrad do Nemecka na prvé nemecké feráty. Pri Berchtesgadene sme si dali na rozcvičku hneď tri. Na začiatok D/E, a potom na vyklusanie nejaké 2 B/C, medzitým obed v gasthause ( pomalá obsluha, polievky nič moc, ale aspoň rezeň a šalát boli fajn)
Nabudúce pojdeme v opačnom poradí, lebo po D/E je všetko ostatné už nuda.Po lezení sme sa cez zápchy presunuli naspäť do Rakúska, do Kitzbuhlských Álp, do Hochfilzenu.
Deň 2.
Kitzbuhel netreba lyžiarom predstavovať. Možno ferátistom. Na vrchol Kitzbühlhornu vedie pekná a pomerne nová feráta. Na vrchole je vysielač ktorý vidno už zo vzdialenosti niekoľko desiatok kilometrov a práve tam končí feráta.
Jej tvorcovia do trasy nástupu dali ešte jednu krátku náučnú ferátku pre začiatočníkov, a na prípadné odradenie tých, čo by mohli mať na hlavnej feráte problémy. Dvojica pred nami ju rovnako ako my tiež obišla, ale po pár metroch hlavnej feráty to otočili a išli dole. Dievčina to nezvládla a pre istotu nemali ani prilby (po spišiacky “hard hat”). Feráta je obtiažnosti C/D, s poctivým lezením po skale (a nie po kramliach), miestami v exponovanejších pasážach a s krásnymi výhľadmi. Hore sme si vo vrcholovej reštaurácii dali gulášik a zostúpili 350 výškových metrov naspäť k lanovke. Počas zostupu sme si ešte spravili pár selfíčiek s Kitzbuhelskými kozami.
Poobede sme sa vybrali ešte do centra Kitzbühlu pozrieť dojazd zjadu z Hannenkammu, ale bolo extrémne teplo (35C) a cieľ zjazdu bol oplotený, takže sme sa tam nedostali, ale aspoň sme si pozreli galériu legiend a víťazov a pobrali sme sa na ubytko. Večer sme posedeli s domácimi, ponúkli sa navzájom nejakými nápojmi a na štvrtok nás pozvali na opekačku. Je skvelé stretnúť vo svete slováka/ slovenku
Deň 3.
V noci riadne pršalo a predpoveď bola, že má pršať celý deň. Vyzeralo to na rest day. Ráno však už nepršalo, tak sme sa vybrali do Weissbach bei Lofer, kde sú tri feráty a aj nejaké lezenie, s tým, že na mieste sa rozhodneme čo podnikneme. Feráty D/E a E/F boli mokré, zatečené a neleziteľné, tak sme aspoň vyliezli hodinkovú B/C, veľmi príjemnú ferátku a za sucha by som ju odporučil aj deťom.
Po obede sme absolvovali ešte túru cez Seiserklamm (Také menšie, ale intenzívnejšie Janošíkove diery) cez roklinu s vodopádmi a večer sa vrátili na ubytko. Nakoniec krásny deň.
Čo sa týka Covidu: Sme v Hochfilzene, čo je taká minidedinka, skôr lazy, bývame na laze nad Hochfilzenom úplne mimo civilizácie. Občas musíme síce ísť do potravín, ale to je asi rovnaké ako aj u nás. V Rakúsku sú v potravinách rúška povinné a aj sa to dodržiava. Ešte sú povinné na úradoch, pošte, lekárňach a v MHD, ale to nám nehrozí. V ostatných obchodoch rúška netreba, ale videli sme, že ich mali ludia aj v športových obchodoch. Inde, vonku skôr nie, ale nájdu sa aj takí, čo to nosia aj vonku (Viedeňáci??)
V Hochfilzene mali doteraz len jeden prípad covidu, aj to chlapíkovi nič nebolo, len v robote mali nejaký prípad a testovali všetkých. Keby ho neotestovali, ani by nevedel.
V lanovke sú rúška tiež povinné, ale tam sme boli vždy maximálne my traja.
Hory sú prázdnejšie, domáci sa sťažujú na úbytok turistov a príjmov, chýbajú všetky národnosti a keď sme videli dnešné fotky z Tatier a akvaparkov, tak chápeme.
Deň 4.
Pekné počasie predznamenalo, že dnes žiaden oddych nebude. Vyrazili sme do Waidringu na náhornú plošinu Steinplatte, kde sme si najskôr dali krátku prístupovú ferátku C a potom hlavný chod, ferátu S’Schausta Gangl C/D. Netradične vedená, skôr takým dolomitským štýlom, s minimom kramlí a lezením čo najviac po skale.
Po feráte a vrcholovej foto ma skoro zožral Tyranosaurus Rex, ale zachránil ma Matúš.
Aby toho nebolo dosť, poobede sme si boli zaliezť v miestnej lezeckej oblasti, každý si vytiahol zopár ciest a potom sme si dali kryoterapiu v horskom potoku (super studená voda).
Na záver sme boli ešte pozrieť miestny biatlonový areál, kde sa každý rok konajú preteky svetového pohára a v 2017 tu boli majstrovstvá sveta. Krásne vybudované a krásne udržiavané, vykosené, upratané, radosť pozerať.
Deň 5.
Aj keď sa nám už blížil koniec dovolenky, využívame aj ďaľší deň naplno. Ráno sme sa previezli kúsok do Nemecka, do Reith am Winkl, na vodopádovú ferátu, vraj prvú certifikovanú ferátu (Nemecké TUV asi objavilo ďaľšie podnikateľské príležitosti).
Feráta je obtiažnosti C, ale celá na trenie po vyšúchaných stupoch, takže riadna márovačka na ruky. Kľudne by sme jej nejaký stupeň obtiažnosti pridali.
Po feráte sme si v Reithe zahrali minigolf v krásnom areáli a vrátili sa do Rakúska.
Podvečer sme si boli ešte zaliezť v lezeckej oblasti Weisensee, kúsok nad ubytovaním.
Dovolenka skončená, my unavení a zničení, ešte zostáva aspoň chvíľu si oddýchnuť, ale to musíme ako vždy až doma.
Pár vybraných fotiek je tu...