Konečne sme sa ja a Katarínka odhodlali ísť na výlet sami a ako cieľovú destináciu sme si vybrali Macedónsko. Vstávali sme o tretej, aby sme sa stihli dostať na letisko, lebo o šiestej sme už leteli a o trištvrte na osem sme už pristáli v Ohride, malom mestečku na okraji jazera na juhozápade Macedónska.

Keďže ubytko malo byť pripravené až poobede, rozhodli sme sa ísť na kávičku, kde nás čakal prvý kultúrny šok. Objednali sme si kapučíno a čašníčka sa nás spýtala či ho chceme so smotanou. Trochu sme boli zaskočení, ale mysleli sme si, že to mala byť náhrada za mlieko, tak sme povedali že áno. Dostali sme niečo, čo vyzeralo, akoby nám lopatou naložili šľahačku a ešte ňou aj ocapkali okraje, aby to vyzeralo ako ocukrené poháre na Čachtickej svadbe :). Čo sa dalo robiť, vypili sme to, ale Matúš by z tohto moku dostal hyperglykemický záchvat. Ešte sme mali veľa času nazvyš, tak sme si urobili výlet po historických pamiatkach Ohridu. Navštívili sme viacero pravoslávnych kostolov, spomedzi nich bol najzaujímavejším Kostol sv. Jána, ktorý bol postavený na malom útese pri mori.Taktiež sme sa išli pozrieť na opátstvo a školu svätého Klimenta a aj osmanskú Samuilovu pevnosť, z ktorej bol krásny výhľad na celý Ohrid.

Už sme boli pripravení ísť na ubytovanie, keď nám majiteľka napísala, že majú problém s dotyčným apartmánom, tak nám poskytli dva náhradné. Prvý bol síce lacnejší, ale nemal sprchu a záchod mal na chodbe (iba v Macedónsku), ale zato mal dvojplatničku :). Druhý je už lepší, ale museli sme si naň počkať do piatej. V Macedónsku rovnako ako vo Francúzsku sa s takýmito vecami neponáhľajú :). Keďže sme nemali tri hodiny čo robiť, išli sme na neskorý obed, kde sme zažili další kultúrny šok. Dali sme si pizzu, ale prišla nám celá posypaná sezamom a paradajkový základ sme dostali v samostatnej miske. Po jedle za nami prišla bábuška predávajúca špongie a mätu - bananakoko pre praktických ľudí :). Prišli sme na ubytko o 17:30, ale dostali sme sa dnu až o šiestej, lebo pani domáca na nás zabudla a nevedeli sme sa jej dozvoniť (iba v Macedónsku). Napriek tomu všetko skončilo skvelo, pretože namiesto nejakej garzonky sme dostali apartmán s kuchyňou a terasou s výhľadom na jazero.

PS.: Ináč sme pekne priškvŕknurí, začíname vyzerať ako domáci :).

Deň 2.

Dnes sme sa (teda včera lebo sme si museli spraviť rezerváciu) rozhodli ísť na loďou na druhú stranu jazera do kláštora Sv. Neuma. Keďže sme sa ale chceli po ceste zastaviť v ešte v jednom múzeu, dohodli sme si až lístky na 1 poobede. Ráno sme teda mali voľné ale keďže sme už naozaj všetko videli tak sme sa iba tak motali po meste. Zastavili sme sa v historickom dome nejakej zámožnej rodiny - Robevi, ktory dnes slúži ako ohridské národné múzeum. Vyzeralo to ako dom dvoch znepriatelených rodín lebo mali 2 schodiská hneď vedľa seba a vyzeralo to trocha akoby zobrali dom a rovným dielom si ho rozdelili nech sa nehádajú. Hneď vedľa bola výrobňa papiera z dreva tak sme sa tam tiež na 5 minút zastavili.Na obed sme chceli iba niečo rýchle keďže sme museli ísť na loď tak sme si dali pravý macedónsky gyros na americký spôsob (t.j. plnený hranolkami). Mysleli sme si že nebol nič moc ale večer sme si na dotlačenie po večeri kúpili ešte jeden iný a ten bol fakt nič moc. Matejovi by sa zišiel nejaký„frťan“. Nebol zlý, ale senecký máme radšej. Po obede sme teda nasadli na loď a ako už my máme šťastie, mali sme havárku.Na jazere s rozlohou 300km2 sme sa zrazili s druhou loďou.Ako sme cúvali.A to sme ešte ani nevyšli z prístavu.Nič sa našťastie nestalo, iba si ľudia na lodiach vzájomne fotili tu druhú loď.

Po ceste sme sa zastavili v múzeu Bay of Bones - je to v podstate prehistorická dedina postavená na vode. Nejako sme sa dostali dnu aj bez lístkov a ešte k tomu Matej našiel na zemi 50 denárov takže sme zatiaľ po tomto výlete zostali v pluse.Po polhodine sme pokračovali v plavbe do St. Neumu, kde sme si pozreli starý kláštor a v ňom kostol, do ktorého sme sa (naozaj nechtiac) zas nejako dostali aj bez lístkov. Keď sme teda ušetrili toľko peňazí, dokonca sme nejaké aj zarobili, oplieskali sme ich na magnetky a kaveju. Poprechádzali sme sa po okolí kde bola cesta s troma menšími kostolíkmi, jeden aj s akoby stredovekým domčekom hneď vedľa. Bohužiaľ sme z 3 videli len 2 lebo sme sa museli vrátiť na loď. Ale tobblerone nanuky sme stihli. Po ceste naspäť sme povysádzali poľské skupiny dôchodcov a išli sme nakúpiť vody a už spomínaný, nie moc dobrý gyros. Inak hneď po vylodení sme išli okolo nejakého sprievodu srbských a rumunských detí v krojoch, ale čo nám utkvelo najviac v pamäti bolo 5 dievčat ktoré tam spievali na celú ulicu DragosteaDinTin od Ozone (pre neznalých NumaNuma).

Zajtra máme ráno frei a na obed sa presúvame do Skopje na zvyšok dovolenky.

Deň 3. 

Po dvoch ťažkých dňoch plných turistiky sme si dnes dopriali a pospali si do deviatej. Potom sme už museli vstávať, lebo checkout z apartmánu bol do desiatej a my sme si balenie nechali na ráno. Tak sme sa pekne pobalili, zveľadili, zavolali domácu a vybrali sme sa opäť do mesta. Zastavili sme sa kúpiť nejaké suveníry a pustili sme sa do hľadania zastávky, z ktorej nám mal ísť autobus do Skopje. Našli sme ju celkom rýchlo, ba dokonca sme boli natoľko rýchli, že nám ešte zvýšil čas na kávičku, ktorá bola pre nás ďalším kultúrnym šokom (tie kávy nám nejak nevychádzajú). Bolo veľmi teplo, tak sme si objednali ľadovú kávu, no nečakali sme, že dostaneme horúcu kávu, do ktorej nám capli dva kopčeky zmrzliny. Boli sme prekvapení, ale musím povedať, že tá káva vôbec nebola zlá :).

Následne sme sa presunuli na zastávku, kde už čakalo zopár ľudí. O pár minút pri nás  zastavil mikrobus s ceduľkou “Ohrid -> Skopje” a ľudia už išli nastupovať, keď zrazu iba tak odišiel. Všetci sa začali nervózne obzerať, že či to bol naozaj náš a či nás tam práve nechal, ale o štvrť hodinu neskôr prišiel ďalší mikrobus s rovnakou ceduľkou, ktorý nás už naložil a odviezol do Skopje. Mali sme prísť o tretej, ale keďže náš odvoz niekoľkokrát zastavil aby vyložil a priložil dalších cestujúcich prišli sme o trištvrte hodinu neskôr. Ako to fungovalo sa ma nepýtajte, ja som len rád, že sme sa do Skopje vôbec dostali. Prvých pár minút v hlavnom meste boli ako dve facky: prvá bola v podobe príšerného tepla s pocitovou teplotou dosahujúcou 40°C, a druhá bolo znečistenie a hluk metropoly Macedónska.

Zažíval som zrejme podobné pocity ako Emil Boleslav Lukáč, keď písal báseň TaediumUrbis - zhnusenie z mesta, ktoré sa iba prehĺbilo, keď sme sa snažili dostať do hotela. Semafory na jednej z najväčších križovatiek v meste vôbec nefungovali a tam kde predsa len boli funkčné, akoby neplatili. Nejeden krát sme nesledovali svetlá na semaforoch, ale skôr počínanie domácich, ktorí už boli očividne zvyknutí a je to možno aj ich zásluha, že sme sa dostali do hotela živí a zdraví. Hotel bol po nepríjemnej polhodine príjemnou zmenou. Do desiatich minút sme boli ubytovaní v čistej a pohodlnej izbe, jedinou nevýhodou bola nemožnosť vypnúť klimatizáciu, ktorá sa úpenlivo snažila z našej izby spraviť expozíciu s názvom “Svet v dobe ľadovej.” Našou záchranou bola odkrytá zásuvka, do ktorej bola klimatizácia zapojená, tak sme ju bez milosti odpojili a už sa tu dá chodiť aj bez vetrovky :). Až keď sme klímu vypli, uvedomili sme si, že jej primárnym cieľom nebolo miestnosť vychladiť, ale skôr zakryť ako veľmi je izba vyvoňaná. Asi ju o chvíľu znovu zapneme...

Deň 4.

Dnes sme začali našu púť po Skopje. Ráno sme vstali, dali sme si pekne hotelové raňajky - Matejuško vyskúšal nejaký mäsový koláč, o ktorom potom celý deň básnil a halal salámu, ktorú zas ohodnotil ako "taká tá obyčajná diétna saláma čo mamina dáva do šalátov." Čaj si tam tiež niektorí miešali s malinovkou, ale to sme už neskúšali. 

Po raňajkách sme sa vybrali do archeologického múzea, kde mali expozíciu vykopávok z macedónskych nálezísk. Poprechádzali sme sa po meste a navštívili sme napríklad kostol sv. Klimenta z Ohridu, ale keďže začínalo byť dosť teplo rozhodli sme sa že ideme do ďalšieho múzea a tentokrát to bolo Múzeum macedónskeho boja. Až tak veľa sme sa nedozvedeli ale mali tam vyše 75 voskových figurín rôznych osobností z ich histórie tak sme sa aspoň pokochali kreatívnymi výtvormi z vosku. 

Po obede (ktorý ešte teraz trávime) sme si povedali že chodiť teplotách 34°C s pocitovou teplotou 37 sa nám nechce tak sme sa išli na dve hodiny vyrochniť na hotel s tým že večer ešte pôjdeme von. O pol piatej sme sa teda vybrali na Kale pevnosť (z turečtiny preklad Pevnosť pevnosť). Ako sme šliapali hore, Matej hovorí: "Prekvapuje ma, že na to ako niektoré tie budovy a ulice vyzerajú, sa o tie pamiatky dosť starajú!" Mudrc však riekol priskoro, lebo v Pevnosti pevnosti bol dosť bordel, zarastené, niektoré časti opáskované a schody kam sme sa báli stúpiť. Bída no. A ešte k tomu sa aj od obeda oteplilo :( Prešli sme ešte okolo parlamentu a Národného divadla a po ceste späť na ubytko sme sa ešte zastavili na džúsik :)

Deň 5. 

Nadišiel posledný deň našej dovolenky. Skopje sme už mali v väčšej časti presnorené, tak sme dnešok venovali hlavne hľadaniu suvenírov. Išli sme do starého bazáru, ktorý nás naplnil nostalgiou z poľských trhov, zároveň sme však boli radi, že sme odtiaľ odišli, keďže išlo o trochu “tmavšiu” štvrť. Za pol hodinu, čo sme sa bazárom prechádzali, sme si stihli vypočuť najväčšie hity turecko-macedónsko-balkánskeho SenziSenzus, nemohli sme nekúpiť štyri CDčká pre Martinka, aby aj on nasal pravú atmosféru krajiny, v ktorej “takynebyl” :). Keďže sme už nemali čo vidieť, tak sme rýchlosťou nemeckého dôchodcu na chorvátskej pláži nakúpili posledné suveníry, a zastavili sa na kávičke, ktorá nám tentokrát (konečne) vyšla. Kaťa síce dostala espresso bez mlieka, ale už sme si zvykli, že v Macedónsku nikdy nedostaneš  presne to, čo si vypýtaš :).

Po káve sme sa rovnakou rýchlosťou prešli po meste a okľukou dostali na autobusovú stanicu, kde sme si kúpili lístky na letiskový autobus. Ten však ide iba štyrikrát za deň (a to iba v stredu, normálne chodí iba trikrát), takže nás ešte čakali štyri hodiny na letisku. Autobusár nás zobral nejakými divokými cestami 3. triedy, takže sme si neboli istí či sa na letisko vôbec dostaneme, ale potom sme zistili, že nešiel po diaľnici iba kvôli tomu, aby nemusel platiť mýto :). Teraz sedíme na letisku v bufete a musíme ešte hodinu počkať, lebo na kontrolu môžeme ísť až dve hodiny pred odletom. Toť vše :)

Zopár ďalších fotografií je tu...