Začali sme tam, kde sme skončili v marci. V Nassfelde. A konečne bez rúšok a kovid pasov! Výživná feráta Däumling priamo v lyžiarskom stredisku, obtiažnosť písaná C, v realite o čosi viac, ale výborné na rozlezenie.
A keď navyše Malý Jojo, ktorý v marci zabudol vrátiť zálohované kartičky od skipasov, ich tentokrát nezabudne doma, hneď je dovolenka o 15€ lacnejšia.
Po feráte nasledoval dlhý presun do Dolomitov, samí motáci, karavány, nákladiaky, tak sme si spravili odbočku a išli sa cez Passo Furcia pozrieť na Kronplatz.
Na ubytovaní v Arabbe má Matúš vlastné poschodie, takže si užíva separé a asi ho uvidíme až zajtra.
Deň 2.
Večer sme mali dlhú a obsiahlu debatu s domácim pánom. Celú v taliančine, pretože domáci pán je pravý talian a inak nerozumie. Horšie to bolo s nami. Ešte ako tak základnú taliančinu porozumiem (podobnosť s francúzštinou), a hovoriť neviem nič moc, ale asi som mal svetlú chvíľku a dokázal som povedať pár súvislých viet, čo si zasa domáci asi vysvetlil, že mu rozumiem, a tak sa zasedel (pri našej becherovke). Prebrali sme všetky témy od víchrice, čo mu povyvracala stromy, cez rúbanie dreva, jeho životopis, službu v armáde, dôchodok, výrobu pálenky, zberanie čučoriedok, jeho rodinu, synov, vnúčence až po jeho lekárske diagnózy. Všetko v taliančine!!
Čím mal domáci pán viac vypité, tým menej sme mu rozumeli, lebo jeho taliančina začínala byť viac a viac vzletnejšia, literárnejšia a rýchlejšia…
Nevadí, dobre sme si pokecali.
Dnes sme boli v Cortine a dali sme si 2 feráty. Najskôr Ra Bujela, priamo nad zjazdovkou svetového pohára a potom po malej občerstvovacej prestávke ešte Giuseppe Olivieri pod Tofanu, k stanici lanovky na Ra Valles.
Celkom slušný masochizmus s nalezenými 600 výškovými metrami. V Cortine sme si dali fajnú pizzu a vrátili sa na ubytko. Dúfam, že domáci nebude mať chuť diskutovať aj dnes.
Deň 3.
Mal. Opäť sme mali ďalšiu lekciu taliančiny s domácim pánom. Je to odborník na horské bylinky a plody. Všetko nakladá do alkoholu. Či bylinky, či čučoriedky, všetko čo niekde pozbiera.
Dnes sme šli na novú ferátu Furcela de Saslonch. Jo to novinka a končí na podvrchole Saslongu, a vedie ponad chatu Rifuggio Demetz, takže turisti na chate môžu vidieť ferátistov v záverečnej časti feráty a híkať..
Feráta je naozaj super. Odporúčame.
Po feráte sme si dali obed v chate Demetz (nadmorská výška 2685, vyššie ako Gerlach), zišli do Passo Sella, pri aute vymenili výstroj a išli liezť na Citta dei Sassi. Trošku začalo popŕchať, ale to nás neodradilo a liezli sme ďalej. Neskôr sa pridala ešte rodinka francúzov so 4 malými deťmi.
Pekný deň za nami. Na ubytko sme sa vrátili okolo pol šiestej, na zajtra som zahlásil oddychový deň, čoho sa všetci začali obávať …
Na chate Demetz sme sa stali súčasťou natáčania nejakého talianskeho filmu, boli tam kameramani, zvukári režisér, kopec techniky, ale Matúš povedal, že nechce, aby ho uvádzali v titulkách, ak ten film nerežíruje Quentin Tarantino. Takže nás asi vystrihnú…
Deň 4.
Dnes sme si dali oddychový deň. Boli sme skontrolovať Marmoladu po tom uvoľnení seraku pred pár dňami. Samozrejme nielen tak, ale z feráty delle Trincee.
Už po výstupe k feráte nás čakalo nemilé prekvapenie, kvôli množstvu ľudí čakajúcich na nástup, lebo hneď začiatok blokovala skupina poliakov, ktorí nevedeli zdolať technicky najťažšiu časť lezenia, ktorá je hneď na začiatku a spôsobili zápchu. Tak sme čakali a počúvali polské dialógy. Na skale vyklepaná slečna, ani hore, ani dole, totálny blok a poľský majsterko jej radí: “musísz szukať delikátne kroki”. Hneď sme vedeli že je zle.
Našťastie sme sa dočkali, nastúpili a preliezli ferátu. Potom sme obzreli svište, dali si obed v chate a poobednú siestu na lehátkach s výhľadom na Marmoladu. Našťastie sa dnes žiaden serak neuvoľnil, alebo ak aj, tak sme to predriemali.
Pekný oddychový deň.
Deň 5.
Po “oddychovom” dni sme si naplánovali riadnu márovačku. Dolomitskú klasiku ferátu Bridada Tridentina na Pisciadú hutte. Feráta je najnavštevovanejšia v Dolomitoch, často preplnená, so zápchami a dlhá. Treba mať silu, kondíciu a vytrvalosť (čo samozrejme máme), lebo je to 650m výškového lezenia a potom rovnako 650 výškových zostupu po suťovisku.
Aďa si včera kúpila nové turistické ponožky značky Super High Speed Hiking, a tak sme mali s Matúšom obavy, či jej budeme stačiť.
Ukázalo sa však, že to bol len marketingový trik( alebo čínsky fejk), lebo liezla rovnako ako predošlé dni, čiže na vrcholovú chatu dorazila z nás troch na bronzovom mieste.
Na chate sme dali obligátne pivečko, grapku, obedík a aj zostup po suťovisku sme zvládli v pohode.
Ešte pár postrehov z predošlých dní:
Všade je extrémne sucho. Domáci polieva každý večer trávnik (v Arabbe 1600mnm)
Všetky zasnežovacie nádrže a aj prírodné jazerá su prázdne. Neviem z čoho, alebo či vôbec budú pred zimou schopní zasnežovať.
Rapídne im ubúda les kvôli lykožrútom, nevedia čo s tým, ale vedia, že vinník je v Slovinsku a Rakúsku, odkiaľ to vraj došlo (to tvrdí domáci) Ešteže nevinia nás!
Keďže je kríza, ceny sú všade vyššie, ale že aj úroveň služieb išla dole je neočakávané. V chatách, kde predtým varili, už nevaria, maximálne podávajú nápoje. Mohlo by nám to byť jedno, ale kvôli Matúšovi je to problém, ak si nemôže dať aspoň hranolky. Domáci to vysvetľoval najskôr kovidom, že všetko bolo zavreté, poprepúšťali zamestnancov, potom sa trošku rozbehli, zasa nútili všetkých zamestnancov očkovať, až sa dostali do stavu, že nemajú ľudí. A migranti, ktorí sa vylodili tu robiť nebudú.
Zlaté časy sa skončili, treba využiť ešte čo sa dá.
Deň 6.
Predpoveď počasia na dnes bola zlá, ale dávala nám nádej, že by sme ráno mohli stihnúť vybehnúť v rýchlom tempe ferátu Les Cordes skôr ako začnú búrky. Nepodarilo sa, lebo ráno nás zobudili hromy a blesky. Doobeda prestalo pršať, tak sme si šli zaturistikovať z Passo Campolonga, len tak, bez mapy, kam nás nohy zavedú, a pre prípad ďalšej búrky s rýchlou možnosťou zbehnúť dole. Vyšli sme ku chate Bec de Roces, kde sme si pred 13 rokmi dávali pivo s Dedkom, Fidjim a štvorročným Matúškom počas Sella Rondy, a potom sme sa potúlali po zjazdovkách smerom na Alta Badiu.
Na obed sme sa vrátili na ubytko a kedže počasie bolo ešte stále ako tak, vybehli sme na hodinovú vychádzku ku vojenskému pamätníku/ cintorínu/ monumentu na Passo Pordoi.
Dnes bez feráty, ale aj tak fajn. Večer ešte pizzeria a potom domov a prenechať štafetu Fidjiovcom.
Ďaľšie fotografie sú tu...
