Je 15.októbra, večer, vonku husto sneží a dvojica závislákov sa spokojná, šťastná a vytešená pozerá z okna. Po dlhom čase abstinencie dostali ďaľšiu dávku.... 

Keď corona v marci zrušila rozbehnutú lyžiarskú sezónu, mali odlyžovaných 44 dní. Dni ubiehali pomaly, leto bolo dlhé, dlhšie ako ostatné, abstinenčné príznaky sa zhoršovali, trpezlivosť a nádej v súboji s coronou prehrávali, jediné čo ostávalo boli posledné zvyšky síl a odhodlania. Sila závisláka je neprekonateľná. Nakoniec sa predsa dostali k svojej dávke ktorú tak nutne potrebovali, ktorá im tak dlho chýbala, po ktorej túžili celé leto. 

Sedia si vytešení po prvom odlyžovanom dni v novej sezóne, na ubytovaní v Pitztali. Ich srdcia sú spokojné a naplnené minimálne do zajtrajšieho dňa, kedy príde na rad ďaľšia dávka. 

Nevadí im, že nebolo krásne a slnečné počasie, že sa po dlhej ceste dostali na svah až okolo obeda, teší ich pocit, že na svahoch bolo minimum ľudí, podmienky výborné, dostatok snehu, všetky lanovky, vleky a zjazdovky v prevádzke, výborne upravené zjazdovky, žiadne čakanie v radoch. To že na záver dňa začalo snežiť im nevadilo, a tak odchádzali zo svahu úplne poslední, tešiac sa s krásneho dňa a veriac v ešte krajší ten nasledovný.

Domáci ich na ubytovaní privítali v rúškach, rovnako vystrašení a opatrní, ako väčšina súputnikov u nás doma. Všade sú rovnaké pravidlá, všetci ich tu poctivo dodržiavajú a zároveň chápu, že život musí ísť ďalej. Závisláci veria a dúfajú že ÁNO.

„Všetko ma bolí“ zahlásil starší závislák. „Aj mňa“ pridal sa mladší. Na vine bola nevydarená reakcia nášho premiéra v Brusseli, hlavne veta „Can I go one time – next time“, ktorá mladšiemu závislákovi utkvela v pamäti a stále ju opakoval. A opakoval ju, aj keď už nikto nevládal, ale v prostredí vysokohorského lyžiarskeho strediska znamená - ďaľšiu jazdu. Takže namiesto zaslúženej regenerácie a oddychu sa situácia po každej jazde opakovala a počet jázd pribúdal, rovnako ako ubúdali aj posledné zvyšky síl. Vo výške 3000m sa človek zadýcha aj keď sa iba zohne si zapnúť lyžiarky, a v dnešných podmienkach po včerajšom výdatnom snežení, v čerstvom a mäkkom snehu si každá jazda vyžadovala enormné úsilie a energetický výdaj.

Počasie bolo podobné včerajšiemu, zamračené, ale viditeľnosť pomerne dobrá. Ľudí málo. Približne 4-5 oddielov (švajčari, rakušáci, slováci) a pár skupiniek amatérov. Poloprázdne stredisko, len množstvo čerstvého snehu a rýchlo rozjazdené zjazdovky. Nič pre občasných vychutnávačov, ale pre závislákov to nebola žiadna prekážka. Po 17 jazdách konečne skončili a presunuli sa na ubytko, kde mladší závislák spravil špageti bolognese (lebo mal dnes službu) a začali oddychovať. Zajtra má byť už aj slniečko..

Slniečko bolo, ale až okolo obeda. Zrána zasa kopa čerstvého snehu a kvasenica v bubnoch, ale špecialisti, ktorí to tu poznajú (dvaja známi závisláci z predchádzajúcej časti seriálu) si našli zjazdovku, kde bolo ráno poratrakované, skoro žiadny ľudia a tak točili osošesť. Samozrejme si museli dať dve prestávky, aby v bufete pozreli aspoň na mobile preteky s Peťou Vlhovou, popritom prijali nejakú stravnú výživovú jednotku a doplnili kalórie. S rastúcim počtom jázd rastie aj forma, kondícia, sebavedomie (ale skromne konštatované: sebavedomie už nemá moc kam rásť), a pribúdajú závistlivé pohľady okololyžujúcich pretekárov a trénerov 

Ten Martinko je kúzelník ...

Tak sme teda otvorili lyžiarsku sezónu a iba nám ostáva dúfať, že v tejto šialenej dobe sme ju zároveň aj neuzavreli. Pár fotiek je tu...